Najnovšie:

Informačno-multimediálne teórie v kontexte tradičnej edukológie

Žijeme v dobe informačnej. Žijeme v dobe globalizačnej. Žijeme v dobe technologickej. Svet sa zásluhou expanzie informačných technológií a internetu niekoľkonásobne zrýchlil. Fyzické hranice aj myšlienkové teritóriá stratili doposiaľ výrazné kontúry a dnes nie je problémom virtuálne sa presunúť na druhý koniec planéty za niekoľko sekúnd. Poslať naraz aj tisíc elektronických listov, písať si v reálnom čase so známym o niekoľko tisíc kilometrov ďalej, pozrieť si naživo na online kamerách ruch cudzích miest,  či prečítať miestne spravodajstvo v inom časovom pásme. Na webe je všetko. A web nikdy nespí…

História a súčasnosť

Na začiatku si musíme uvedomiť, že počítačové vzdelávanie (alebo počítačom podporované vzdelávanie) tu bolo už dávnejšie pred internetom, v takzvanej predinternetovej dobe – najprv v podobe rôznych elektromechanických prístrojov a relé v 70-tych rokoch. Prvým najjednoduchším „informačným“ médiom vo výučbe a výcviku bol Skinnerov učiaci stroj – prístroj, ktorý poskytoval spätnú väzbu zvieratám a ľuďom, či ich voľba, riešenie problému boli adekvátne.

Neskôr, s príchodom prvých počítačov v 80-tych rokoch vznikali aj prvé, spočiatku jednoduché vzdelávacie programy a už čoskoro nato vznikol aj termín CBT (computer based training – vzdelávanie založené na počítači).

Ale až internet a jeho nekonečná celosvetová pavučina dali modernému elektronickému vzdelávaniu ten správny ,,drive“ a prakticky neobmedzené možnosti. Doslova – kdekoľvek, kamkoľvek a kedykoľvek. Vznikol nový termín elearning (elektronické vzdelávanie, ako distribučný kanál obsahov a priama cesta k študentovi) alebo aj multimediálne vzdelávanie (v zmysle používania multimediálnych digitálnych objektov, vytvorených z textov, obrázkov, ilustrácií, animácií a videí).

Vďaka internetu sú možnosti virtuálneho vzdelávania oveľa dostupnejšie, než si ktokoľvek z nás vie predstaviť – vďaka internetu sa môžete kedykoľvek zúčastniť napríklad na online prednáške, vysielanej z druhého konca sveta, diskutovať a chatovať s ľuďmi, ktorých by ste nikdy v živote nespoznali (ani nevediac že vôbec existujú) a tým ani nikdy nespoznali ich názor, ich informácie, nepocítili chuť ich miestnej kultúry… Sú to neuveriteľne inšpiratívne a v dobrom slova zmysle globalizujúce poznávacie nuansy…

Študovať však možno nielen naživo na internete, ale využívať aj ohromne sa zväčšujúce online vzdelávacie zdroje, knižnice a kurzy – a to kedykoľvek 24/7. Ba dokonca, dnes už ani nemusíte sedieť doma či v škole  za počítačom – rozmach mobilných technológií a ich zariadení (tabletov a smartfónov) v kombinácii s internetovým pripojením už umožňujú, aby ste sa vzdelávali doslova a do písmena KDEKOĽVEK – doma, na streche, vo vlaku, na záhrade, na cudzokrajnej pláži, alebo na ľadovci nórskeho fjordu…

Situácia na Slovensku

Trochu však tento všeobjimajúci rozlet pribrzdíme a vrátime sa na Slovensko. Na Slovensku je totiž situácia trochu špecifická a používanie informačno-komunikačných technológií (IKT) vo vzdelávaní pomerne výrazne zaostáva za vyspelým západným svetom a USA. Súvisí to s celým radom špecifických odborných, kultúrnych, teritoriálnych, politických a v konečnom dôsledku aj individuálnych ľudských determinantov, ktoré sumárne vyúsťujú do situácie, že sa dnes na Slovensku zatiaľ iba zaoberáme otázkou, do akej miery nasadzovať IKT, občas bojujeme s dešpektom vzdelávajúcich a ich slabou (miestami žiadnou) odbornosťou v oblasti prípravy a používania digitálnych vzdelávacích obsahov (DVO) v edukačných procesoch. Naše tvrdenia podporuje aj prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc. v publikácii Teórie výchovy, alebo hľadanie dobra, 2004, 2013: ,,Problémom projektov transformácie školstva na Slovensku je, že sa neuskutočnili. Nebolo to len preto, že sa striedali ministri, ale hlavne preto, že od odborníkov neprijali projekt pre osobné či politické postoje, a jednak tieto skupiny odborníkov jasne nenaznačili implementáciu, alebo inak, nevypracovali inštrukcie pre zavedenie projektov do reálneho života.“

Dnes sme už síce do značnej miery vybavili zo štedrých eurofondov školy modernou digitálnou technikou, ale nik sa nezaoberal a viac-menej ani stále nezaoberá motivovaním a vyškoľovaním pedagógov tak, aby tieto moderné prostriedky implementovali do vyučovacích procesov na základe nejakého systému. ,,Keď chceme uspieť, musí sa niečo stať so vzdelávaním na národnej úrovni,“ píše Miron Zelina na str. 201. Apeluje na posolstvá Európskej únie pre Radu Európy, v ktorých  sa okrem iného píše, že ,,…vzdelávanie v informačnej spoločnosti sa musí pohybovať preč z prostredia, výlučne sústredeného okolo učiaceho sa. Vzdelávanie by sa už nikdy nemalo obmedziť vekom jednotlivca, časom a miestom.“ Autor dokonca vyslovuje domnienku, že škola už onedlho nebude dominantným prostredím vzdelávania…

,,Zavádzanie informačno-komunikačných technológií do vzdelávania a výchovy nie je otázkou či je to dobré alebo zlé – takto otázka nestojí. Je to nevyhnutnosť vývoja ľudstva. Ak sa jednotlivcovi má poskytnúť šanca uspieť na globálnom trhu podnikania a pracovných síl, musíme ho pripraviť na IKT, musíme ho pripraviť na budúcnosť,“ píše autor.

Poďme sa teda pozrieť na niektoré pojmy, podstatu, prostriedky a možnosti v súčasných multimediálnych teórií výchovy.

Základné pojmy informačno-multimediálnych teórií

Pojem informačná spoločnosť uviedol do politického slovníka Európy Martin Baugeman v roku 1994 (komisár EÚ pre ekonomiku a telekomunikácie). Už čoskoro vznikli ďalšie termíny ako informačné a komunikačné technológie (IKT), elearning (electronic learning) a najnovšie mlearning (mobile learning).

Zatiaľ čo v oblasti vzdelávania sa uplatnili vyššie spomínané termíny, v oblasti teórie výchovy vznikol pojem informačno-multimediálne teórie, ktorý je širším a celkovejším chápaním vplyvu moderných prostriedkov na edukačné procesy. Pod pojem informačno-multimediálne teórie teda môžeme zaradiť použitie výsledkov výskumov a skúseností z oblasti kybernetiky, počítačov, umelej inteligencie, komunikačných technológií, informatiky a teórií komunikácie – to všetko nazývame multimediálne prostriedky, multimedialitou. Tieto pojmy sa uplatnili ako bežné aj v odbornej verejnosti.

Y. Bertrand však používa vo svojich teóriách aj termín hypermediálne prostriedky a hypermédium. Hypermédium je podľa neho ,,elektronický dokument, ktorý obsahuje okrem odkazov na iné texty aj prepojenie iné formy informácií – obrazy, zvuky, animáciu, videozáznamy a pod.“ /M. Zelina, tamtiež/

V odbornej verejnosti je známejšou pojmovou alternatívou k Betrandovým hypermédiám  rovnocenný pojem elearningový dokument, elearningový obsah, multimediálny obsah, ktorý je obsahovo aj technologicky zhrnutý do celku, nazývaného digitálny vzdelávací objekt (DVO).

Multimediálna interakcia v pedagogike spočíva v skúmaní technologických komunikačných prostriedkov, ich kombinatoriky a efektivity vo vzdelávaní a výchove. Informačno-multimediálne teórie v pedagogike sú také teórie, ktoré sa snažia zefektívniť vzdelávanie a výchovu pomocou multimediálnych systémov i ich interakcii s učiacim sa.

Delenie IMT

  • Informačno-multimediálne teórie môžeme rozdeliť z viacerých hľadísk
  •  či človek pracuje s multimédiom sám, alebo každý v skupine (dištančné vzdelávanie)
  •  či sme napojení na širšiu informačnú sieť (jazyk, laboratória)
  •  či je prítomná interakcia – spätná väzba a bez nej
  •  aký je prevažujúci komunikačný prostriedok – CD ROOM, počítač, televízor, atď.

V informačno-multimediálnych teóriách rozlišujeme štyri podoblasti:

Programované vyučovanie – starší systém, dnes už patrí do dejín pedagogiky

Systémový prístup – má dve aspekty: prvý zahrňuje globalitu sveta, supersystémy, multikulturalitu. Druhý aspekt zahrňuje teóriu systémov, ktorá skúma vzťahy medzi prvkami v závislosti od sledovaných cieľov.  V súvislosti so systémovým prístupom rozlišuje M. Zelina takzvanú systémovú extenzitu, ktorá si kladie za cieľ skúmať a porovnávať systémy edukácie, ich prenikanie, splývanie a diferenciáciu v školských systémoch rôznych krajín. Ak by vzájomnými vplyvmi systémov a ich prvkov došlo k vytváraniu supersystému alebo megasystémovej teórie edukácie, teória synergie a chaosu spôsobí vytvorenie snahy o rozbitie a negáciu tohto supersystému.

Multimediálne koncepcie a teórie – sú v súčasnosti najrozšírenejšími tendenciami. Skoro každá škola už má internet a techniku a existuje predpoklad a snaha komunikovať a študovať elektronicky. Zdrojmi tvorby multimediálnych teórií podľa Y. Bertranda sú: teória komunikácie, kybernetika, psychologické teórie kognitívneho učenia, poznávania, správania

Niektoré špecifiká multimediálneho vyučovania:

  •  kurikulum je štruktúrované do jednotlivých cvičení (lekcie, moduly…)
  •  žiak alebo systém kladú otázky a jeden či druhý odpovedá (testy a úlohy)
  •  žiak formuluje hypotézu a počítač vytvára simuláciu (názorné ukážky)
  •  počítač zadá problém a žiakovi ho pomáha vyriešiť (prípadové štúdie)
  •  počítač analyzuje riešenia (scenárové postupy)
  •  PC je sprievodcom žiaka, ktorý reaguje na jeho aktivity
  •  PC plní diagnostické funkcie – odhaľuje a analyzuje chyby žiaka

Y. Bertrand sumarizuje princípy usporiadania multimediálneho prostredia:

  • rozmanitosť interakcií – ide o vytvorenie čo najširšej škály možností komunikácie medzi žiakom a PC
  • vytváranie otvorených modelov – je to fáza diagnostikovania osobnosti žiaka, až potom nastupuje učebná látka
  • vytvorenie prostredia nezávislého od toho, aký sa prezentuje (odovzdáva) obsah – programy sa konštruujú tak, že sa zadajú všeobecné príkazy, inštrukčné vzorce a potom sa do týchto koloniek dodáva konkrétna učebná látka (dokáž…., analyzuj….)
  • kooperatívne vyučovanie – do vyučovania sa integrujú aj iní ľudia – okrem učiteľa a žiaka aj ostatní žiaci
  • multimedializácia informácií – žiak má informácie k dispozícii v rozličných podobách, t.j. hlasovým výstupom, graficky na obrazovke.

Virtuálne vzdelávanie / Virtuálna pedagogika

Virtuálne triedy, školy, univerzity sa v poslednom období rozširujú po celom svete, zásluhou rozvoja IKT a dostupnosťou cez internet. Virtuálne učenie študentom umožňuje prístup do svetových knižníc, online zdrojov, umožňuje sa vzájomná komunikácia účastníkov edukačného procesu, skúšanie žiakov, odovzdávanie prác a ďalšiu efektívnu interakciu medzi učiteľom, žiakom a ich učebnou látkou.

Podľa M. Zelinu je virtuálne vzdelávanie základom dištančného učenia cez internet, čo umožňuje predpokladať, že dištančné vzdelávanie má svoju istú budúcnosť. Dištančné vzdelávanie v tomto poňatí  akoby splývalo s virtuálnym vzdelávaním a okrem neho zahrnuje aj problematiku použitia nových technológií, inovovaných učebných materiálov, obsahov, interaktívnych inštrukcií a metód.

Virtuálna trieda sa líši od tradičnej najmä:

  • virtuálna škola obsahuje a zabezpečuje aj pomôcky a nástroje, ktoré tradičná nemôže
  • vytvára vyššie očakávania pre učenie, keďže virtuálne učenie je napojené priamo na problémy života, profesie, užitočnosti
  • virtuálne vzdelávanie umožňuje participovať viacerým učiteľom na jednom predmete, čo zvyšuje kvalitu vzdelávania
  • študent ma k dispozícii ihneď spätnú väzbu, čím sa mu dostáva možnosti budovania okamžite podmienenej reakcie v procese učenia (základ programovaného vyučovania)
  • učiaci sa je zbavený strachu, napätia a neistoty v kontakte s učiteľom, zároveň je zbavený sociálneho tlaku spolužiakov (často posmievanie, pochlebovanie, pochvaly…)
  • žiak môže študovať vlastným tempom a spôsobom, volí si úrovne náročnosti atď.

Bude ešte potrebný učiteľ?

Na záver tejto teoretickej práce sa pokúsme nastoliť hypotetickú otázku: Ak by zásluhou nasadenia IKT a DVO, rozmachom virtuálneho vzdelávania a nových systémov a koncepcií edukácie, škola budúcnosti už nebola dominantným prostredím pre vzdelávanie – ako to tvrdí M. Zelina – a zároveň sa posunieme preč od prostredia, výlučne sústredeného okolo učiaceho sa, bude ešte potrebný učiteľ? A ak áno, ako bude vyzerať moderný vzdelávací proces v budúcnosti? Aké bude postavenie vzdelávajúceho?

Autor uvažuje o tejto problematike v širších súvislostiach – jednak preto, že dochádza k čiastočnému alebo úplnému odbúraniu doterajšieho tradičného názoru, že učenie je odovzdávanie poznatkov a skúseností staršej generácie mladšej. Je to tak kvôli tomu, že dnešná staršia generácia na rozdiel od mladšej ťažšie používa počítač aj internet, má k nemu obmedzenejší prístup – tradičné prístupy to narúša. Za druhé, virtuálne vzdelávanie je založené na sprostredkovaní obsahov cez médium, čo je podstatou virtuality. Všetky výhody virtuálneho vzdelávania sú znásobené v multimediálnych prístupoch, pri ktorých sa rešpektuje vlastný spôsob a tempo učenia, žiaci sa učia vyhľadávať, skladovať a využívať informácie, hodnotenie žiakov je objektívnejšie, komunikácia efektívnejšia.

Aké teda bude postavenie učiteľa? M. Zelina nepredpokladá, že sa zníži úloha učiteľa. Vplyv na pedagogiku, účastníkov a obsahy vzdelávania je však podľa neho veľmi ťažké predpovedať. V každom prípade však v súvislosti s novými výzvami očakáva veľké zmeny.

Iné odborné zdroje vedú na tieto témy ďalšie široké diskusie – najmä z dôvodov, že ani samotní učitelia nemajú jasnejšiu predstavu o svojej novej úlohe vo vyučovaní budúcnosti a z toho plynúcich obáv sa často viac či menej otvorene bránia novým trendom.

Všeobecne sa očakáva, že učiteľ pravdepodobne stráca svoju tradičnú úlohu, nie však dôležitosť a nezastupiteľnú úlohu v edukačných procesoch – zrejme tu dôjde k istému posunu z role priameho vyučujúceho do role virtuálneho tútora, do role dohľadu nad riadením a správou výučby žiakov a tried v online systémoch LMS (learning management systems), teda od priamej formy vzdelávania (face to face) do roviny odbornej konzultácie, vytvárania a manažovania online obsahov, hodnotenia, skúšania, kontroly a vyhodnocovania výsledkov dištančného vzdelávania sa žiakov na základe údajov zo vzdelávacích systémov a podobne.

Myslíme si, že sú to lákavé úlohy a lákavé výzvy v modernom, efektívnom a zásluhou IKT výrazne zľahčenom virtuálnom vzdelávaní pre všetky zúčastnené strany – učiteľa aj žiaka – a nakoniec aj pre samotné obsahy a ich kvalitu, koncepčnosť a obsahovú konzistentnosť.

Jaroslav Verlík

Komentár